reklama

Prečo to nevedia všetci rodičia?

V poslednej dobe často počúvam túto otázku. Prečo rodičia nevedia čítať detskú kresbu, ktorá im napovedá o tom, čo sa v tele jeho dieťaťa práve deje, prečo nevedia, že predškolské dieťa poobede ešte nevie, čo robilo v škôlke...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prečo toto nevedia všetci rodičia? alias Deti a ich prvých sedem rokov života

Moje prvé sedemročie sa nesie v znamení posolstva SVET JE DOBRÝ. Pamätám si iba jednu smutnú chvíľu. Mám asi 5 až 6 rokov, sedím za dverami svojej izbičky, opretá o dvere, aby nikto nemohol vojsť a hnevám sa. Niekto mi ublížil, bytostne to cítim. Hrala som sa na predavačku a zároveň kupujúcu a moja mama necitlivo vstúpila do tejto hry, do môjho zahĺbenia, do „smrteľne vážnej situácie“, keď som práve vážila zeleninu pre zákazníka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Inak bolo moje prvé sedemročie plné nerušenej voľnej hry, hrala som sa dookola svoje dve role -predavačku a učiteľku. Často som sa hrala na školu. Každé ráno som vzala školskú tašku po bratovi a išla akože do školy. Po prejdení tradičného okruhu som sa vrátila domov a popritom, čo mama varila, som pokračovala vo výučbe. Každý deň som sa hrala aj na učiteľku, mala som svoju katedru, pero, ...všetko, čo bolo treba, som si našla a vytvorila. Potom som sa hrávala na predavačku. Najradšej som predávala zeleninu a ovocie.

Prečo som sa hrávala tieto dve rolové hry?

Myslím si, že v tej prvej som napodobňovala svoju kamarátku, ktorá už do školy chodila. Veľmi mi vo svojich hrách zrazu chýbala. V tej druhej hre na obchod- o tej si myslím, že to bola najobľúbenejšia hra mojej kamarátky a spolu sme sa ju hrávali najviac. Viete, čím dnes sme, ja a moja najlepšia kamarátka z prvého sedemročia? Ja som učiteľka a ona je predavačka. Možno je to náhoda, možno stojí na zamyslenie a pozorovanie, všímať si rolové hry detí, najmä okolo 5-7 roku dieťaťa. Je však otázne, a to si treba dobre všímať, čo napodobňujú. To, čo si pýtajú a hrajú sa, možno vyplýva z ich vnútorného prameňa, alebo môžu napodobňovať svoje okolie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moje prvé sedemročie bolo plné hry a pohybu. Pohyb tvoril väčšinu môjho dňa. Pred bytovkou sme mali pár preliezok – veľmi jednoduchých a na tých som v kuse visela a stvárala akrobatické kúsky. Ak som mohla, trávila som na hrazde a preliezkach celé hodiny.

Nemala som veľa hračiek, a nepamätám sa na nejaký pocit, že by mi niečo v tomto smere chýbalo. Nejaké bábiky, plyšový macko, ktorý ma sprevádzal ešte aj v školskom čase, viac si ani nevybavujem. A nepamätám sa na telku. Asi sme ju ešte nemali. V školskom čase si ju už pamätám, ale sedela som pri nej veľmi málo.

Najradšej som objavovala všelijaké tajomné zákutia, lozila na stromy, mali sme tam koryto vyschnutého potoka, kde rástli všelijaké kríky a stromy a terén bol členitý, bol to neskutočne dobrodružný svet a každý deň sme v ňom objavili niečo nové.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže kľúčové momenty, ktoré si pamätám z môjho predškolského času sú moje rolové hry, pohybové aktivity a zažívanie dobrodružstiev v zelenom areáli môjho bydliska.

Vcelku si myslím, že to bolo zdravé, že dokonca vďaka tomu som tvorivá, pretože ma nikto cielene neovplyvňoval, nemanipuloval, mala som dosť času a priestoru na zažívanie a rozvoj samej seba v rámci hry a pohybu. To bolo to, čo som si pýtala- mať nerušenú hru a veľa veľa pohybu. To mi aj bolo s dôverou dopriate, a to som si doplna nasýtila. Pocit, že mi rodičia dôverujú už v predškolskom veku, mám veľmi silno vžitý. Samozrejme, že mali o mňa strach, vnímam, že tam bol, ale naučili sa mi dôverovať a reflektovať to, čo si pýtam, a to boli kľúčové body ich výchovy. Nepamätám sa, že by ma niekto karhal, niečo mi zakazoval, určite tam boli nejaké pravidlá. Výsledný pocit z môjho terajšieho pohľadu je, že ma rodičia brali takú, aká som, že mi dôverovali, že akosi intuitívne cítili, že sme rovnaké bytosti, len ja som o čosi menšia. Moja mama mala krásny dar. Každý deň ma vedela povzbudiť a povedať mi o mne niečo pozitívne. Ak som urobila niečo nevhodné, vymyslela si príbeh, z ktorého som pochopila, že toto už nemám robiť. Nikdy ma priamo neobvinila, ale dala mi cez príbeh vedieť, že napr. moje klamstvo nebolo v poriadku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto je teda dieťa?

Skúste sa ponoriť do obdobia svojich prvých siedmych rokov. Aká je vaša prvá spomienka?

Sedím s mamou a kŕmi ma.

Štvornožkujem v pančuškách po byte.

Hrám sa s vodou.

Lozím po stromoch.

Nepamätám si žiadne negatívne vnemy, pocity. Prvých sedem rokov som žila vo svete, ktorý bol láskavý, bezpečný. Moji rodičia nemali už vtedy dobrý vzťah, ale to som bola schopná vnímať až neskôr. Kľúčové pojmy v mojich spomienkach sú radosť , prítomnosť bez myšlienok na budúcnosť, sloboda, bezpečie, žiadne riešenie minulosti, láska, zážitky cez zmysly, pohyb, pohyb, pohyb, príroda...

Pre prvé vývinové obdobie, ktoré trvá približne 7 rokov a končí sa výmenou zubov, je charakteristické, že:

● dieťa vníma a poznáva svet celou svojou bytosťou (ako zmyslový orgán)

● dieťa vníma svet ako dobrý (morálny)

● prebieha rast a vývin celého tela a vnútorné orgány naberajú svoju formu

● dieťa sa prejavuje predovšetkým svojou vôľovou pohyblivosťou a v telesných pochodoch

● prirodzeným a charakteristickým prejavom dieťaťa je napodobňovanie

● formuje sa sociálne cítenie dieťaťa

Dieťa od narodenia do siedmeho roku prejde jedinečnou cestou k napĺňaniu vlastnej individuality. Počas tejto doby sa naučí toľko, čo sa v priebehu života už v takom rozsahu nezopakuje. Nielen po stránke poznávacej, ale aj po stránke ľudskej, ako položenie základov hodnotovej orientácie dieťaťa.

Od narodenia až do siedmeho roku sa u dieťaťa vyvíja predovšetkým fyzické telo. Dieťa si pretvára telo, ktoré dostalo geneticky od rodičov, tak, aby slúžilo jeho zámerom, aby bolo jeho vlastným nástrojom. Prišlo na tento svet so svojim individuálnym plánom, a telo, ktoré má, je dôležité k uskutočneniu tohto zámeru. Ako si tento svoj nástroj pretvára, to môžeme vidieť na jeho voľnej kresbe. Preto pomáhajme dieťaťu plne uchopiť vlastnú telesnosť, preniknúť ju až do končekov prstov na rukách a nohách.

Čo však často robíme my namiesto toho, aby sme dieťaťu pomáhali k správnemu formovaniu svojho tela?

Snažíme sa dieťa formovať podľa svojich zámerov, snov, či okolitých dogiem, predstáv, predsudkov, postojov?

Komunikujeme s ním spôsobom, ktorý je ako sekanie nožom do živého?

Pýtame sa malého dieťaťa, čo chce robiť, čo chce jesť?

Dieťa dostane veci, kvôli tomu, že plače?

Deti sú v súčasnosti preopatrené. Rodičia sa snažia dieťaťu uľahčiť život, tak všetko robia zaň. Dieťa vidí, že je zbytočné sa snažiť, keď dospelému to ide ľahšie.

Pojem modernej doby: Rodič na diaľkové ovládanie.

Preveľká pozornosť dieťa oberá o možnosť pracovať na sebe samom...

Aké sú teda princípy a postupy vhodné pre sprevádzanie dieťaťa v prvých siedmych rokoch života? 

Erika Galanská

Erika Galanská

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Celý môj doterajší život je spojený s deťmi a prírodou. "Potreba prírodna" je moja večná téma. Preto mám prirodzený vzťah k permakultúre, ako k systému, ktorý má rozum a srdce a vychádza z múdrosti prírody. Nie je to len filozofia, ale aj práca rúk. Spojiť hlavu, ruky a srdce v aktivite pre prírodu, pre miesto v ktorom žijem, pre svoju komunitu, to je moja pedagogická metóda, ktorej sa venujem už kopec rokov. Často mi je tak smutnesmiešno z toho, že učím ľudí niečo, čo je úplne prirodzené. Kdesi v hĺbke duše chápem, prečo to tak je a viem, že to treba robiť. A záhrada je miesto, ktoré je nám všetkým veľmi blízke. Sprevádzať deti a rodičov na jedinečnej ceste svojho rozvoja, kde sa učíme cez naše ruky a srdcia, to je niečo, čo robím s radosťou a čo ma každý deň rozvíja a dáva mi nové svetlo. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu